Pacifická hrebeňovka

Na jar 2018 mi prišiel vyplnený formulár od Mila Daníška o tom, že by rád prezentoval Pacifickú hrebeňovku (Pacific Crest Trail, PCT) na festivale Cestou necestou. To chcem počuť, povedal som si, keď som si čítal popis jeho prednášky. V tej dobe som sa však už pripravoval na cestu do Pakistanu a Indie. Hneď na jeseň som Mila a jeho spoluparťáka Pavla Sabelu zavolal prezentovať do piatich miest na Slovensku. Ich prezentácie počas novembra boli také úžasné, že som si v duchu hovoril, aké by to bolo krásne tam ísť. Po mesiaci mi začala vŕtať v hlave myšlienka o prechode čoraz viac.
Povedal som si, že ak v januári získam povolenie a víza, tak pôjdem. A podarilo sa. Presne 15. 1. 2019 sa otvárala registrácia pre 15 povolení na túru na každý deň (okrem toho 35 povolení na každý deň vydávali 15. 11. 2018). Mám šťastie a môžem si vybrať akýkoľvek dátum. Kým Milo s Pavlom začali 21. 4. a skončili v októbri, ja si vyberám termín o 10 dní skôr. Rád by som išiel trošku rýchlejšie, skončil PCT koncom augusta a v septembri pozrel niečo v Kanade. Všetko je však otvorené. V pohorí Sierra Nevada býva sneh do konca mája, a tak nemá zmysel ísť priskoro.
Prvých päť týždňov prechádzam cez zvlnené úseky, horúcu púšť, hory vysoké aj 3000 metrov a najmä spoznávam ďalších hikerov, ktorí sa rozhodli pre rovnaké bláznovstvo. Od konca marca a počas celého apríla začína svoju púť každý deň okolo tridsať hikerov, s ktorými niekedy kráčam kratšie, inokedy dlhšie a po večeroch sa rozprávame v táboroch.
Po príchode do Kennedy Meadows sa všetci tešíme na Sierru. Ešte stále, aj počas mája, sneží a na niektorých úsekoch je najviac snehu za 25 rokov. Veľa ľudí čaká alebo Sierru, časť s najvyššími horami, preskakuje. Pár dní si dávam dokopy nohu po preťažení a v skupine priateľov to idem skúsiť. Prvý týždeň v Sierre prechádzame cez sedlá a údolia také zasnežené, že aj tie najväčšie balvany sú hlboko pod snehom. Pár priateľov dostáva omrzliny. Sneh však nie je tým najhorším problémom. Keď sa začína topiť, každý malý potok sa stáva dravou riekou. Niekedy kráčame aj niekoľko míľ proti prúdu, aby sme našli bezpečné miesto na brod. Často po pás vo vode. I v silnom prúde. Raz som si aj trochu zaplával. Päť týždňov som šliapal v mokrých topánkach. Šliapanie v Sierre bolo fyzicky, psychicky a emočne najnáročnejšou túrou, na akej som kedy bol. V snehu a pri brodení sme išli v skupinách piatich až desiatich ľudí. Vytvorili sme priateľstvá na život.
Presne po troch mesiacoch, po prekročení polovice Pacifickej hrebeňovky, na míli 1347,78 mám toho dosť. Psychicky i fyzicky. Teplo, komáre, zničené druhé topánky, predo mnou len rovina a všetci okolo sa zbláznili a idú 30 – 35 míľ denne. Niekoľko dní idem sám. Rozhodujem sa, že PCT ako celok neprejdem. Vyberiem si len tie najkrajšie miesta a vystupujem na vrcholy, ktoré PCT iba obchádza. To sa mám mesiac pozerať na Mt. Shasta a nevyjsť hore? Už na druhý deň stojím na vrchole a postupne zdolávam South Sister, Mt. Adams a pridávam niekoľko ďalších krásnych alternatívnych trás. Za mesiac sa dostávam do Kanady, kde objavujem Great Divide Trail. Stopovanie nie je najľahšie, a tak kupujem jedlo, dostávam sprej proti medveďom a za šesť dní prechádzam úsek vyše dvesto kilometrov. Kanadské Rockies sú úžasné. Neskôr sa presúvam do oblasti Whistleru a Vancouveru, kde chodím na túry takmer každý deň.
Na posledné tri týždne sa vraciam do Kalifornie. Obdivujem obrovské sekvoje a cez High Sierra Trail sa dostávam až na Mt. Whitney, najvyšší vrch USA okrem Aljašky. Prechádzam Sierru a jej nádherné jazerá po druhýkrát. Bez snehu. Je úžasné vidieť miesta, ktoré pred tromi mesiacmi vyzerali úplne ináč. Na záver trávim šesť dní v Yosemitoch. So šťastím sa dostávam aj k sekvojam redwoodom, najvyšším stromom na svete. Pozerám sa hore, ale na ich vrchol nedovidím.
Za päť a pol mesiaca som prešiel 2494 míľ, resp. 4014 kilometrov. Bolo to leto, na ktoré nezabudnem.