Cordillera Blanca Traverse
Dlhá trasa pod ľadovcami Cordillera Blanca v Peru: vysoké sedlá, sneh, brody a väčšinou žiadny značený chodník. Sprievodca a skúsenosti z mojej cesty.
Choď, ak
- ťa baví navigácia mimo značeného chodníka a vysoké sedlá
- si dobre aklimatizovaný (ja som bol vo výške už približne mesiac)
- zvládaš sneh, mráz a zásobovanie po dedinách bez plánu
Vynechaj, ak
- chceš značený chodník (ten je len na klasickej Santa Cruz)
- ideš skoro v sezóne bez skúseností so snehom a cepínom
- nechceš riešiť povolenia, dopravu a stopovanie
Najťažšie
- sneh v sedlách v skoršom termíne, napríklad žľab pod sedlom 5 050 m
- hľadanie cesty cez trávové trsy, bažiny a sutiny bez chodníka
- jedlo a voda: žalúdočné problémy ma trápili dlhé dni
Ako som išiel
Úsek 1Cashapampa a údolie Santa Cruz
štart 2 950 mArtesonraju 6 025 mTaullipampa
Ráno o ôsmej som v Chiquiáne a berie ma autobus do Huarazu. Čaká ma asi najdobrodružnejšia túra v živote, ktorú v tom čase prešlo len pár ľudí. Doteraz som chodil túry s chodníkom alebo so súradnicami iných. Teraz mám len zakreslenú trasu zostavenú podľa satelitných snímok, vrstevníc a zápiskov Cama z Austrálie. Na jeho stránke thehikinglife.com je dnes aj mapa jeho túry.
Chiquián (3 400 m), Huaraz (3 100 m), Caraz (2 250 m) a späť hore do Cashapampy (2 950 m): celý deň len mikrobusy a výhľady z okna. V Cashapampe som o pol šiestej a pri bráne národného parku nikto nie je, tak idem ďalej. Za necelé dve hodiny prejdem 4 km (756 m stúpania, 212 m klesania) a stanujem v kaňone.
Ráno vyrážam o 6:40 a stretávam desiatky ľudí v protismere. Kto ide opačne, má menej stúpania a ľahšie spoje späť do Huarazu. O jednej som na vyhliadke na ľadovce pri jazere Arhuaycocha, cez údolie stojí Artesonraju (6 025 m). Aj keď všetku vodu filtrujem, brucho sa ozýva, a tak o pol štvrtej stanujem pri Taullipampe s výhľadom na Tualiraju (5 830 m). Večer pri stane stretávam slovenský pár Lucia a Miki, ktorí mi dali čierne uhlie a teplú vodu.
Úsek 2Punta Unión, Colcabamba a Pico Mateo
Punta Yanayacu 4 840 mPico Mateo 5 150 m10 solov za obed
Po dvoch hodinách som v sedle Punta Unión a potom už len klesám lesom, okolo potoka a lúk plných kráv, koní a lám. O druhej opúšťam park, v obchode zisťujem, že na hlavnej ceste už nejde autobus, a tak idem cez Colcabambu. Tam ukecám jednu rodinu na obed: plný tanier ryže, hranolkov, vajíčko a avokádo za 10 solov (2,5 €).
Ráno o 6:40 nachádzam široký chodník po vrstevnici na západnej strane údolia. Tesne pod sedlom sa zužuje a vedie popri strmom zráze: malé pošmyknutie a si hlboko v údolí. Okolo jedenástej som v sedle Punta Yanayacu (4 840 m). Za ním ma čaká Chopicalqui (6 354 m) a výhľad na Huascarán.
Dole ma z cesty berie auto až pred tunel a serpentíny stúpajú zo 4 000 na 4 750 m (10 solov). Odtiaľ idem k Pico Mateo (5 150 m). Svah má maximálne 30°, stopy sú vydupané, beriem cepín a nesmeky. Sneh je roztopenejší, než by som chcel, ale na vrchole som po hodine a pol od parkoviska.
Úsek 3Chacas, údolie Honda, Akilpa a sedlo nad Ishincou
sedlo 5 050 mžľab 30–35°jediný les na trase
Ráno ma zobral kamión (Klement) a ďalšie kilometre k Chacasu a údoliu Honda väčšinou stopujem. Vo výške 3 800 m stúpam po starej ceste a vyberám širší chodník do iného sedla, než mám na mape. Obe vedú do údolia Honda. Dole je široký chodník pokrytý machom a zdá sa, že sem ľudia veľmi nechodia. Na konci údolia vedie cesta do výšky takmer 5 000 m k baniam, a podľa môjho denníka aj kvôli nelegálnej ťažbe je údolie málo navštevované.
Po hodine klesania sa chodník rozpadne na viacero malých, hľadám cestu po hrebienku a zvieracích chodníkoch popri skale. Vieš, čo je šmykľavejšie ako mokrý kameň? Mokrý kameň s kravským lajnom. Stan stavím tesne pred tmou a hneď zaspím. Ďalší deň klesám 13 km a posledné štyri ma berie tuk-tuk za 5 solov. Pri vstupe do údolia sa vodič aj cestujúci zapisujú na bráne spoločenstva údolia Honda.
Z odbočky do údolia Akilpa stúpam asi 10 km a 1 000 výškových metrov, väčšinou nádherným lesom. Aj Cam písal, že je to jediný les na celej trase. Posledný strmák idem za sneženia, stan stavím pri jazere pred šiestou.
V sedle vo výške 5 050 m je snehu viac. Zo sedla vedie priamo dole žľab so sklonom 30–35°. Dávam si nesmeky, do ruky cepín a idem veľmi pomaly, robím si stopy a zapichávam cepín. Sprievodca s mačkami by to prešiel ako prechádzku, mne to dalo zabrať. O desiatej som v sedle, na obed už pri chate Ishinca, kde sa skupiny šplhajú na okolité vrcholy celý týždeň.
Úsek 4Huaraz, údolie Cojup a sedlo Huapi
sedlo Huapi 5 080 m20 km, +1 501 mvynechané Shallap
V Huaraze mám pri couchsurferovi Holgerovi odpočinok, dokupujem lieky aj jedlo na päť dní. Mesto sa za 13 rokov zmenilo a nie je to miesto, kde by som túžil byť. Rozhodujem sa pokračovať v trase s vynechaním dvoch či troch sediel.
Ráno ma Holger berie do mesta, v agentúre riešim dopravu k bráne údolia Cojup (20 solov obojsmerne, 15 jedna cesta; mestský autobus č. 15 do dediny Unchus stojí 1,5 sola). Brána je zatvorená, tak preskakujem polmetrový kamenný múr. Celých 12 km je regulárna cesta, na konci je prázdny salaš, anténa a hrádza. Do sedla Huapi (5 080 m) traverzujem po skalách a zvieracích chodníkoch, počas prehánky sa na pol hodiny ukryjem pod veľký kameň. Dnes mi vychádza 20 km, 1 501 m stúpania a 662 m klesania. Stan stavám pri rieke okolo 4 700 m.
Ráno vidím sfarbené nebo a jazero Tullpacocha, potom klesám „rodinným“ údolím: kravy s teliatkami, ovce s jahniatkami, kone so žriebätkami a nakoniec somár s dvoma somárikmi. Cez dedinku Janco, kde sa domáci nechcú fotiť, sa dostávam do údolia Rajucolta.
Večer študujem ďalšie sedlo: údolie Rurec smeruje na juhozápad a obchádzka by bola veľmi dlhá. Buď ho zajtra prejdem, alebo sa vrátim do Huarazu.
Úsek 5Rurec, Querococha a Chavín
sneženie a mrázNevado Shacsha 5 703 mChavín
V noci dvakrát otrepávam stan od centimetrovej vrstvy snehu a dvakrát zahrmí. O štvrtej ráno mrzne, balím topánky do igelitky, aby mi nezamrzli, a vyrážam v mokrých ponožkách. O hodinu klesnem tak nízko, že na mňa svieti slnko. V údolí Rurec sú masívne ľadovce a jazero Tarahua, pri ktorom nachádzam chodník aj opustený salaš, v ktorom sa podľa Cama schoval pred búrkou.
Potom ide dlhý úsek mimo chodníka: bažinaté údolie, mosty, hodina strmého stúpania hore svahom bez chodníka a hodina dole. Nakoniec 600 m do sedla nad jazerom Querococha, za mnou sa týči Nevado Shacsha (5 703 m). Vo vzduchu prvýkrát fúka vietor. Stan stavám tesne pred sedlom, vidím prvú vikuňu.
Ráno je kosa a vločky v noci mali v sebe kúsky ľadu. Pri jazere Querococha nachádzam chodník a ďalej idú so mnou tri psy. O deviatej som na ceste, po piatich minútach stopujem Enriqua, ktorý ma berie do Chavínu. V Chavíne dopĺňam zásoby na tri dni a zisťujem, že spoje do dedín Chicucanca a Jato sú neisté.
Úsek 6Queshque, Puya Raimondii a ľadovec Pastoruri
Puya Raimondiidážď a pastiersky domčekPastoruri 4 850 m
Po východnej slučke (nižšie) sa vraciam autobusom k Querocoche a pokračujem posledným úsekom. Po treťom sedle klesám k jazeru Queshque a na svahu vidím stovky čiernych tyčí: Puya Raimondii, Kráľovná Ánd, najväčšia broméliová rastlina na svete. Kvitne len raz za život a potom vyschne. Veľa ich zhorelo, pár desiatok má viac ako päť metrov. Poteším sa, že som poslednú sekciu neobišiel.
Prichádza dážď a nachádzam opustený pastiersky domček, v ktorom sa podľa Cama schoval aj on. Neuveriteľné, že som sa ocitol na rovnakom mieste v rovnakej situácii. Ráno je jasno, ale jedlo mi ostáva len na raňajky, a tak idem rovno k ceste. Prechádzam bažinu, vysokú trávu a brodím rieku pod kolená. O desiatej som na ceste a ďalšie kráľovné Ánd nachádzam na protisvahu.
Do kopca k Pastoruri je ešte 15 km, ale po štvrť hodine ma zastavuje auto a berie ma na korbe. Z parkoviska (4 850 m) stúpam rovno k ľadovcu, ktorý klesá priamo do jazera, a som tam úplne sám. Tu moja trasa končí; do Huarazu ma zvezie rodina, s ktorou sa stretávam pri jazere.
BonusVýchodná slučka Chavín → Chavín
38,7 km+1 840 m / −2 440 mTumarina, Maparaju Bajo
Keď už som v Chavíne, pozriem si Cordilleru Blancu aj z východnej strany. Táto slučka nie je v 340 km hlavnej nahrávky, má samostatný záznam na Outdooractive (38,7 km, 1 840 m stúpania a 2 440 m klesania). Stanujem len vo výške 4 000 m, ráno nie je námraza a väčšinu dňa idem mimo chodníka, podľa záchytných bodov a sediel.
Do prvého sedla Santa Rosa (4 780 m) je stúpanie priamočiare. Nad 4 580 m vidím ďalšie sedlo s kamenným mužom (4 870 m), traverzujem a ide to v pohode. Zo sedla vidím tyrkysové jazero Tumarina a Huantsan (6 395 m). Najťažší je úsek k jazeru Tumagarañon: hľadanie cesty bez kríkov, trávy a bažiny. Stan stavám pri jazere Maparaju Bajo.
Ráno päť hodín klesám cez prázdne pláne, ovčie chodníky a opustené salaše. V údolí je viac stromov ako vo všetkých údoliach západnej časti pohoria dokopy. Cez Yurayaco a Acoparu ma auto berie do San Marcosu a odtiaľ sa vraciam do Chavínu. O štvrtej nastupujem do autobusu späť k Querocoche, kde pokračuje hlavná trasa.
Najlepšia sezóna a podmienky
Suchá sezóna: jún až september
Podľa sprievodcu Cama Honana z The Hiking Life je máj až september v peruánskych Andách suchá sezóna a teploty sa počas roka menia len málo. Odporúča nezačínať pred začiatkom júna ani po konci septembra. Pre tretiu etapu jeho rozdelenia trasy varuje, že pred polovicou až koncom júna v priemernom snehovom roku narazíš na sneh a ľad. Sám ju prešiel od 21. augusta do 6. septembra 2014 a mal väčšinou pekné počasie.
Moja cesta: koniec mája a začiatok júna
Išiel som od 21. mája do 6. júna 2022, teda trochu skôr, než sa trasa podľa Cama obvykle chodí. Na sedle vo výške 5 050 m pri Ishince bolo veľa snehu a zostupoval som 30–35° žľabom s nesmekmi a cepínom. Pod údolím Rurec ma v noci prekvapilo sneženie s hromami, ráno mrzlo a topánky som musel baliť do igelitky. Takmer každý deň sa prehnala prehánka.
Cam píše, že skorí hikeri majú brať microspikes a cepín a že v septembri v priemernom snehovom roku to zrejme nebude treba. Môj záver (nie overený fakt): neskôr v sezóne, teda v auguste a septembri, býva v sedlách menej snehu a podmienky sú príjemnejšie.
Povolenia, doprava a bezpečnosť
Povolenia do národného parku Huascarán
Trasa vedie takmer celá v Národnom parku Huascarán. Podľa Camovho sprievodcu je na viacdňové túry v parku potrebné trekingové povolenie, ktoré sa vybavuje v kancelárii parku v Huaraze pred vyrazením. Povolenia a vstupy do parku sa platia a pravidlá aj ceny sa môžu meniť, preto si pre svoj rok overuj aktuálny stav. Presnú sumu som pre túto stránku nenašiel, preto ju neuvádzam.
Doprava
Štart: z Huarazu do Carazu a odtiaľ mikrobusom do Cashapampy (ceny som nezapisoval). Po trase: väčšinou som stopoval a využíval mikrobusy; na hlavných cestách ide aspoň jedno až štyri autá za hodinu, v odľahlejších dedinách nikto nevie, kedy ide spoj. K bráne údolia Cojup ma zobrali za 20 solov obojsmerne (15 jedna cesta), do Unchusu ide mestský autobus č. 15 za 1,5 sola. Koniec: k ľadovcu Pastoruri chodia turisti mikrobusmi okolo obeda, mňa a ďalších zobralo auto na korbe a rodina ma zviezla do Huarazu. Ceny sú z roku 2022.
Zásobovanie a voda
Podľa Cama sú zásobovacie body Huallin, Chacas, Pitec pri Huaraze a Chavín de Huantar, najväčší výber má Huaraz. Ja som jedlo dopĺňal v Chacase, Huaraze, Chavíne a po malých obchodoch v dedinách. Vodu som filtroval, a aj tak som mal pri trase niekoľko dní žalúdočné problémy (možná príčina bola šunka s prekročeným dátumom spotreby).
Aklimatizácia a bezpečnosť
Cam trasu odporúča len skúseným dlhým turistom, ktorí sú dobre aklimatizovaní. Ja som bol v tej chvíli vo výške približne mesiac. Sedlá majú až 5 000 m, ľadovcové prostredie, počasie sa rýchlo mení a ak si sám, nemáš nikoho, kto by ti pomohol.
Moja výbava na túre
Moja trasa na mape
Nahrávka z mojej cesty (340,5 km podľa Outdooractive; východná slučka Chavín → Chavín v nej nie je). Mapu môžeš približovať, posúvať a prepnúť na iný podklad (topo, satelit, OpenStreetMap).
Výškový profil
Najvyšší bod nahrávky: 5168 m n. m. (výšky z GPS, približne; profil má miesta s výpadkom signálu). Podľa Outdooractive má trasa 340,5 km, 15 661 m stúpania a 13 572 m klesania.


















