Barrancas del Cobre
Klesanie do kaňonu pri Divisadere, tri dni v kaňone a stretnutie s Indiánmi. Domov stopom na korbe nákladiaka.
Ako som išiel
Údolie mníchov a príprava v Creele
Ráno o siedmej už sedím v autobuse do Creelu. Aj by som išiel rovno do Divisadera, ale večer sa mám stretnúť s Eduardom z agentúry Oso Negro, ktorý ma možno niekam vezme. Radí mi, že môžem ísť pozrieť Valle de los Monjes. Najskôr v meste zisťujem všetky možné časové harmonogramy autobusov a neskôr jedným z nich o 11:45 vyrážam. Vystupujem pri jazere Lago de Arareco. Pri vstupe platíme 15 pesos na osobu, ďakujem za odvoz a idem sa túlať po údolí plnom viac ako 20 metrov vysokých skál, ktoré sa týčia do vzduchu. Kráčam rôznymi chodníkmi a hore objavujem aj vyhliadku na široké údolie z druhej strany. Údolie mníchov je veľmi pekné miesto, v ktorom sa dá motať niekoľko hodín. Späť do Creelu je to 10 kilometrov. Po troch kilometroch ma berie mama s dospelým synom z Chihuahuy. Urobili si výlet. Po ceste sa zastavujeme ešte v Údolí húb, kde sú skaly položené na sebe a pripomínajú obrovské huby. Hneď vedľa je Údolie žiab, kde majú skaly tvar – áno, žaby.
Plány s Eduardom z Oso Negro
V Creele som už o piatej. Nachádzam fajnú reštauráciu a ako dezert si dávam pokrájané kúsky manga. O pol šiestej stretávam Eduarda z agentúry Oso Negro, ktorý mi písal, že by mi niečo ukázal. Pýta sa na moje plány. Ukazuje mi na mape, že rieka, ktorá vedie cez Bocoynu (medzi Creelom a San Juanitom), je hranicou dvoch veľkých drogových kartelov – Sinaloa a Juarez. „Okolie Creelu a aj túry pri Divisadere sú bezpečné. Dole nie je žiadna dedina a Divisadero je turistické. Trasou do kaňonu pod lanovkou by som však nešiel. Tu ti ukážem niečo krajšie. Pôjdeš po tomto chodníku, až klesneš k potoku. Tam objavíš pomarančový sad i banány. Neskôr uvidíš opustené domy. Prekročíš pri nich potok a budeš hľadať chodník ďalej do kopca. Pôjdeš popri bani i jaskyni až k miestu s najkrajším výhľadom, aký tu poznám,“ hovorí mi a ukazuje mi na mape (a neskôr mi aj posiela súradnice celej päťdňovej túry, ktorú chodí s klientami).
Klesanie do kaňonu pri Divisadere
Ráno si na recepcii dobíjam baterky a čakám na pár, ktorý som stretol predošlý deň v Údolí mníchov a tiež v meste. Berú ma pred desiatou, skôr ako ide prvý autobus. Idú kúsok za Divisadero, na miesto, kde sú ubytovaní. Rozmýšľam, či ísť rovno na túru, ktorú mi odporučil Eduardo, ale nakoniec idem s nimi. Kráčam k viac ako tisícmetrovému zrázu. Kaňon je hlbší a väčší ako Grand Canyon. Až pri jednej vyhliadke nižšie zistujem, že som klesol trochu inde, ako som chcel. A tak traverzujem malým chodníkom na veľký. Chodníkov a cestičiek je tu neúrekom. Klesanie je pomerne strmé a suché listy a hlina sú občas šmykľavé. Vďaka paličkám, ktoré mi požičal Eduardo, to ide oveľa ľahšie. Klesám cez les nízkych stromov s trochou lístia na zemi. Nižšie idem okolo pár domov a jednému domácemu mávam z diaľky. Som nižšie a jeho statok iba obchádzam. Máva mi naspäť.
Tri dni v kaňone a stretnutie s Indiánmi Tarahumara
V Divisadere si na trhu kupujem kuracie mäso s omáčkou v tortille. Vraj nie je štipľavé, ale dosť to cítim. Pomáha mi ananásový džús. Už som vypil dva a pol litra vody, a tak prikupujem ďalšie tri litrové fľaše. Eduardo mi síce hovoril, že v údolí bude voda, ale pri pohľade na hlavný kaňon som si povedal, že si radšej vezmem väčšie zásoby. Celý čas mám so sebou batoh s výbavou a jedlom na tri dni. V správny čas sa pozerám na navigáciu. Podľa Eduardovej mapy by som mal odbočiť. A veru. Objavujem veľký krásny široký chodník, na ktorom vidím aj stopy od bicykla. Obchádzam veľkú skalu zo strany kaňonu a po celý čas mám úžasný výhľad. Som tiež o niekoľko stoviek metrov nižšie než je dedinka na konci cesty. Iba pokračujem ďalej. Následné klesanie by som bez navigácie nenašiel. Spočiatku chodník ani nevidno, až po čase sa objavuje. Po pár minútach prichádzam k príbytku pod skalou. Prví ľudia. Starší pár. Muž mohol mať po päťdesiatke. Netuším, čo tam veru robia, ale veľmi pekne im ďakujem za liter a pol vody. Na vrchol je to vraj hodinu. S prestávkami mi to trvá predsa len trochu dlhšie.
Zostup a odvoz v San Rafael
O šiestej som na hlavnej ceste. Bolo to desať kilometrov. Posledný kilometer som aj pridal do kroku. Rozhodujem sa, že budem stopovať na obe strany. Nechcem tu ostať zaseknutý s litrom vody. Po troch minútach ide prvé auto a berie ma. Sympatická rodina s 5-ročnou dcérou a 11-ročným synom. Jairo, 30-ročný otec, pracuje v Denveri. Idú domov, do San Rafaela. Rozprávame sa a nakoniec končím u jeho svokry na záhrade. U Marisol si varím a vonku sa pomocou lavórov takpovediac sprchujem. Pod stromom je pekné miesto na stan, ktoré mi syn pomáha hrabľami upraviť.
Urique a stop na korbe nákladiaku
Na vlakovej stanici mi hovoria, čo aj predtým. Jediná dodávka do Urique ide medzi obedom a druhou. Na vlečke pickupu, na streche džípu a ďalšej vlečke prichádzam do Urique ešte pred autobusom. Hneď ako vystupujem, pýtam sa na Sergiovho brata. Na ulici stojí bratranec, ktorý ma vedie do jeho domu. Tam je iba jeho žena. Ponúka ma fazuľou s tortillami, vodou a tamales. Urique je vo výške iba 550 metrov nad morom a je tu teda pekné teplo. Ďalšími dvoma stopmi sa presúvam do Creelu. Večeriam kurací šalát na námestí. Ako dezert si dávam zmrzlinu. Eduardovi vraciam turistické paličky a ďakujem za tip na túru. Autobusom sa ďalší deň vraciam do Chihuahuy, kde ma čaká lietadlo do Mexico City.
Moja trasa na mape
Záznam z Outdooractive: Barrancas del Cobre.
Výškový profil
Profil som prekreslil z grafu na Outdooractive, výšky sú približné (±30 m). Najvyšší bod 2 457 m, stúpanie 4 437 m.













