Ciudad Perdida
Trek pralesom k Strateného mestu Teyuna. 1 200 schodov a rozprávanie sprievodcu o miestnych kmeňoch.
Ako som išiel
Odchod z Bondy a prvý deň šliapania pralesom
Ráno o 6:35 ma vyzdvihuje auto v Bonde. Ideme na kliniku, kde robia antigénové testy. Spoznávam ďalších ľudí, s ktorými pôjdem. Iba z agentúry Magic tours nás ide tento deň 15 ľudí. Budeme rozdelení do troch skupín. Až po ôsmej sa dostávame do kancelárie, kde si ľudia môžu odložiť kufre a veci, ktoré počas túry nepotrebujú. Do hodiny vieme, že sme všetci negatívni. Nastupujeme do džípov a presúvame sa smerom na východ. Som v európskej skupine spolu s Jean-Marcom zo Švajčiarska, Lukom z USA, Felixom z Anglicka, Hugom z Francúzska a sestrami Jessica a Madelaine z Nemecka. Asi po hodine jazdy po asfalte schádzame na lesnú cestu, ktorá nás vedie do dedinky El Mamey, kde majú pre nás pripravený výborný obed. Čaká nás 23 kilometrov šliapania pralesom tam a rovnaká vzdialenosť aj cestou späť. Moju skupinu vedie 23 ročná Andrea a Marron s viac ako 30 ročnými skúsenosťami. Andrea sprevádza dva roky a toto je jej štyridsiata cesta do Strateného mesta. Marron bol možno aj tisíckrát. Chvíľu stúpame po ceste, až odbáčame na starý chodník. Sme na území, kde sú všade v okolí farmy domácich dedinčanov – campesinos. Skupina so starším párom z Francúzska ide jednoduchšou cestou, kadiaľ chodia aj motorky. Kúpali sme sa na peknom mieste v rieke, keď práve išla rodina Kogiov peši dole. Stúpame a pekne sa potíme. Vegetácia a príroda je prekrásna. Tesne pred vrcholom kopca sa spája náš chodník s cestou a je tu aj miesto pre občerstvenie. Dostávame melón a máme možnosť dokúpiť si vodu, pomarančovú šťavu, kakao a aj med. Počas prvého dňa zdolávame prevýšenie okolo 500 metrov a z kopca opäť klesáme.
Rozprávanie so sprievodcom Marronom o kmeňoch a prírode
Počas prestávky sa rozprávam s Marronom. Neďaleko ľadovca bol pred viac ako 15 rokmi. Z juhu, zo strany z Valleduparu. Teraz sa však už hore ísť nemôže. „Pred mnohými rokmi išla na hory skupina paraglideistov z Nemecka, ktorí po sebe nechali veľa odpadkov. Keďže je to posvätné územie, domácim sa to nepáčilo a úplne zakázali prístup hore,“ hovorí mi Marron. „Môžeš skúsiť ísť do Nabusimake. Tam žije kmeň Arhuacos. Dostaneš sa tam v pohode z Valleduparu. Neviem však, či sa ti podarí ísť vyššie. Ak by si išiel cez Palmor, musíte presadnúť na autobus v Cienaga. Práve odtiaľto sa pripravuje nový chodník. Mám tam kamaráta. Môžem mu zavolať a zistiť, keď sa vrátime,“ pokračuje. „Je vidno zmenu za 30 rokov?“ „Áno. V minulosti tu bolo zelenšie. Bolo viac stromov a tiež chladnejšie. Pred 50 rokmi bol veľký problém s odlesňovaním a pestovaním koky. Až kým zasiahli Američania s kolumbijskou armádou. Keď sa chodil okruh, po ceste sa navštívili ďalšie ruiny. Ľudia tam nechávali veľa odpadkov, a keďže ich nemal kto strážiť, tak sa domorodé kmene dohodli, že sa tadiaľ chodiť nebude. Veru, občas vidím dosť odpadkov, ale veru neviem, či sú od turistov. Do Strateného mesta sa aktuálne dá ísť iba peši. Pred koronou sa dalo aj helikoptérou. Teraz helikoptéra iba raz za čas zásobuje vojenské základne. Okolo jednej pôjdeme zajtra a druhá je pri Stratenom meste. Taká bola dohoda s kmeňmi, aby boli archeologické nálezy chránené.“
Druhý deň v pralese a príchod do tábora
Sme v horskom pralese, ktorý ukrýva 44 z 340 endemických druhov rastlín a živočíchov žijúcich a rastúcich v Kolumbii. Z chodníka vidím niekoľko odbočiek k domčekom domácich, v diaľke aj deti. Odbočiť však nemôžeme. „Koľko majú Kogiovia detí? 2, 3 či 5?,“ pýtam sa Marrona. „Ta čo si, 8, 9 či 10,“ odpovedá. „Takže populácia sa zväčšuje.“ „Áno,“ hovorí a dozvedám sa, že o svadbách sa dozvieme na ďalší deň. Počas jednej z prestávok sme na mieste s vojakmi, kde si ľudia môžu kúpiť heslo na wifi. „Prišla mi správa, že môžeme ísť spať do Ciudad Perdida. Avšak naša kuchárka Carmen je pred nami a už chystá všetko nižšie. Škoda, že mi nenapísali o deň skôr,“ hovorí Marron, ktorého všetci domáci poznajú a zdravia ho. „Vieš mi niečo povedať o Hippie Kogis,“ pýtam sa Marrona. „Prišli pred 20-30 rokmi. Začali žiť ako domáci. Prijali ich kultúru, zvyky a nosia aj biele oblečenie. Nemajú však privilégiá garantované štátom ako domorodci. Väčšinou sú z Kolumbie. Poznám však aj jedného Nemca, ktorý takto žije viac ako 20 rokov.“ Po štvrtej prichádzame do tábora. Po druhýkrát počas dňa sa kúpeme v rieke.
Tretí deň, 1200 schodov a vstup do Strateného mesta
„Koľko ľudí chodí do Ciudad Perdida?“ „Pred 2 rokmi prišlo 25.000 ľudí. A počas septembra býva Ciudad Perdida zatvorená, lebo domorodci tam robia ceremóniu. Je to pomerne nové. Posledné štyri roky sa schádzajú dôležití ľudia zo všetkých štyroch kmeňov.“ „Koľko je el mamov?“ „Veľa. Každá komunita má 2-3 mamov. Tu ako sme išli, tak sú dvaja. Romualdo a jeho brat,“ a ukazuje na fotky, ktoré visia nad okienkom obchodu. Vedľa nich je aj fotka mama kmeňu Wiwas. „Celkovo sa odhaduje, že v Sierra Nevada de Santa Marta žije 45.000 domorodcov, z nich 23.000 Kogiov. Ľudia sa tu dožívajú pri plnom zdravý 85 až 90 rokov. Žijú dlhšie ako ľudia v meste. Je to spôsobom života. Príroda, čerstvý vzduch, hýbu sa, organická strava. Niekedy je však problém s tuberkulózou. Dnes už veľa Kogiov vyštudovalo univerzity, vrátili sa do svojich komunít a učia deti čo sa naučili, ich práva a aj španielčinu. Je však veľa dedín, ako tá, cez ktorú sme prechádzali, kde škola nie je. Je to komplikované.“ Aj tretí deň vstávame o piatej ráno. Na raňajkách traja zo skupiny nemajú radi papáju a iba ja mám záujem. A pritom je taká dobrá. Dvadsať minút ideme zvlneným terénom, až prichádzame ku rieke. Vyzúvame sa a s pomocou napnutého lana sa dostávame na druhý breh. Voda je maximálne do polovice lýtka. Za riekou nás čaká stúpanie. Až ma prekvapuje aké dlhé a strmé. Kto by čakal v divočine 1200 kamenných schodov, ktoré stúpajú strmo hore? Na vrchole je brána do Strateného mesta. Na prvej zo 169 zelených terás posvätného miesta Teyuna nám sprievodcovia hovoria históriu.
História a prehliadka Teyuny (Ciudad Perdida)
„Odhaduje sa, že ľudia budovali toto mesto po dvesto rokov. Žili tu približne od roku 800 do 1650. Vtedy prišli kolonizátori, a domorodci pre svoju bezpečnosť radšej mesto opustili a presunuli sa vyššie do hôr. V horách ich nikto nehľadal. Cez 300 rokov o meste nikto nevedel. Až v roku 1972 našiel schody od rieky a náznaky stavieb Sepulveda. Po stovkách rokoch bolo všetko zarastené. Začal postupne miesto odkrývať. Raz, keď sa v dedine opil a začal rozprávať o mieste, kde našiel zlato, netušil, že nabudúce ho domáci budú sledovať. Čoraz viac ľudí začalo hľadať poklady. Dostal sa do sporu s rodinou Restripos, ktorá tiež mala záujem o časť pokladu. Keďže vedel, že v hornej časti je viac zlata, dohodol sa, že vrchná časť bude jeho a spodnú časť im dal. Keď sa však druhá rodina dozvedala, že našiel zlatého orla, tak Restripos zabili Sepulvedovho syna. Boli nepokoje. Až jedného dňa prišiel do civilizácie Frankie Rey. Bol tiež vykrádačom hrobov, ale keď videl všetko to násilotvo, oznámil miesto archeológom a politikom. Vláda poslala políciu a armádu a vyhnala všetkých vykrádačov hrobov preč. V tej dobe tam boli rozľahlé plantáže marihuany. Ľudia, ktorí ju pestovali, si mysleli, že Frankie Rey nahlásil marihuanu a nie Ciudad Perdida. Archeológom trvalo šesť rokov, kým priestor vyčistili a dali do dnešnej podoby. Ako prvý z cudzincov sa sem dostal jeden Francúz. Keď sa o meste dozvedel, išiel ho hľadať sám iba s pomocou kompasu. Prišiel úplne špinavý. Všetko oblečenie mal dotrhané. Vojaci a archeológovia sa ho pýtali, ako sa tam dostal. On ukázal svoj kompas, ostal 15 dní a keď helikoptéra priniesla jedlo pre vojakov, odišiel s helikoptérou. Práve s ním potom Frankie Rey ukazoval fotky Ciudad Perdida turistom a začali ich sprevádzať. Oblasť má dva kilometre štvorcové. Odkrytý je iba zlomok z 36 hektárov. Aj oproti cez údolie sú ďalšie archeologické nálezy. Ciudad Perdida je až dvestý archeologický nález v oblasti. Po dohode s domácimi, ktorí nechceli, aby sa hľadali a otvárali hroby ich predkov, sa odkryla iba malá časť.“ Prekvapuje ma obrovská rozloha územia. Nie sú to iba tri kruhy ako na väčšine fotografii. Je to rozsiahly komplex, z ktorého je známa iba veľmi malá časť. Ideme bočným chodníkom až k obydliu domácich. Žiaľ, el mamo Romualdo práve zaúča budúceho mama, a tak sa s ním nestretávame. Muži pracujú na streche jedného z ďalších domov. Marrona tu ľudia poznajú. Volá Juanita, jedného z Romualdových synov. Prináša malé náramky pre šťastie, ktoré majú na predaj. Pomaly sa dostávame na najvyššie miesto s výhľadom, ktorý je najznámejší. Veru, krásne miesto si vybrali. Počas najväčšieho rozmachu tu žilo 2000-2500 ľudí. Krásna vegetácia, vodopád a hory s výškou 2900 metrov v pozadí. A pritom sme vo výške iba 1200 metrov.
Návrat z parku
Keď idem spať, žaby kvákajú tak silno, že ich je počuť aj cez štuple do uší. Posledný deň sa vraciame späť do civilizácie. Na obed sme opäť v El Mamey, kde máme obed, po ktorom nás džíp berie späť domov. Boli to krásne štyri dni. Krajšie a zaujímavejšie, ako som si predstavoval. A aký bol najšialenejší Andrein klient? Muž, ktorý si myslel, že tu môže rozbehnúť biznis s kokaínom.
Moja trasa na mape
Záznam z Outdooractive: trek do Ciudad Perdida.
Výškový profil
Profil som prekreslil z grafu na Outdooractive, výšky sú približné (±30 m). Najvyšší bod 1 211 m, stúpanie 1 455 m.













