Los Nevados
Los Nevados v Kolumbii: výstup na Santa Isabel, stretnutie s geológmi a dlhá cesta dole do Manizales.
Ako som išiel
Z Libana k vodopádom a blúdenie k jazeru
Ráno o piatej beriem jediný autobus za deň, ktorý ide z Libana smerom na Manizales. Vystupujem kúsok pred horúcimi prameňmi. Tie sú hodinu do kopca, oficiálne je však potrebné si ich zarezervovať a zaplatiť 50.000 pesos. Boli by úžasné na záver túry, ale teraz mám chuť šliapať a vrchol Nevado del Ruiz je v oblakoch. Kráčať začínam o siedmej. Spočiatku po ceste pre štvorkolky, neskôr mi domáca pri dome ukazuje odbočku. V porovnaní s mapou som raz o trochu nižšie, ale pred prekročením rieky nachádzam ďalší chodník. Na strmých svahoch je občas vidieť domy, a tak chodníkov je tu isto viac. Pri rieke Recio je podľa mapy roztrojka. Vidím však iba dva chodníky. A aj ten, ktorý beriem – kratšia cesta smerom k Lagune Verde Encantada, ide ináč ako na mape. Odhadom hodinu ide všetko v pohode a je vidno chodník. Po čase sa však úplne stráca. Ktovie, či to nie sú len trasy po zvieratách. A tak sa niekoľko hodín predieram vysokou trávou, bačorinou a divokým terénom, kde už roky človeka nebolo. Posledný kilometer som podľa mapy aj na chodníku, ku ktorému som to traverzol, ale ani tam po chodníku ani stopy. Až okolo piatej, pri dvoch veľkých pekných jazerách s výhľadom na Nevado del Ruiz, ktorý začal ukazovať svoju krásu, sa zrazu, z ničoho nič, ukázal chodník. Plný nadšenia kráčam po ňom hore k ďalšiemu jazeru, pri ktorom stanujem. Za hrebeňom vidím vrchol Nevada del Tolima, ktorý je bez oblakov.
Výstup na vrchol Santa Isabel
Rozmýšľam som nad viacerými možnosťami, ale vstávam až o piatej. Cez noc pribudlo trochu oblačnosti a ktovie ako viditeľný bude chodník. Výstup na východ slnka na Santa Isabel by nemusel byť dobrý nápad. Zo stanu oklepávam námrazu a šliapem za svetla. Chodník je už celý čas viditeľný. Žeby viedol k dlhšej variante, ktorou som nešiel? Ktovie. Po polhodine mám nádherný výhľad na Nevado del Tolima, na ktoré dopadajú prvé slnečné lúče dňa. Postupne sa zaťahuje a už ani nerozmýšľam nad výstupom na Santa Isabel. Keď som však dole pri rozdvojke, necelých 500 výškových metrov pod vrcholom a spoza oblakov presvitá snehové pole, váham. A nakoniec idem. Nad jazerami nechávam jedlo a najťažšie veci. Až na druhý pokus som na chodníku. Ten sledujem viac ako pol hodinu. Pekne vidno kamenných mužíkov. Až keď som takmer pri nejakom prístroji so slnečnými panelmi, zisťujem, že chodník na mape je celkom inde. Pozerám sa po okolí a podľa intuície sa nakoniec bezpečne a pohodovo dostávam na vrchol. Bolo to trochu cik-cakom a bolo potrebné hľadať, kde v skale môže byť vhodné miesto na prejdenie, ale dalo sa. Iba posledných sto metrov kráčam po snehu. Je to taká veľká placka, že si nedávam ani nesmeky a ani nevyberám čakan. Idem len v teniskách, ktoré už z ťažkého terénu majú diery. Zo severného vrcholu sa dívam na o sto metrov vyšší hlavný vrchol Santa Isabel (4965 metrov) so skalou na vrchole. Všetko ostatné je úplne v oblakoch. Som akoby na jedinom ostrove bez hmly. Veru, ak by bola hmla, ani by som nešiel hore. Na snehu vidím stopy ľudí. Všetci prišli od hlavného vrcholu. V tento deň tu možno bol aj niektorí z mojich sprievodcov na Tolimu, keďže agentúra práve v tieto dni plánovala výstup. Trochu som ich chcel ráno prekvapiť…
Zostup a stretnutie s geológmi
Cestou dole skúšam ísť po chodníku ako je mape. Klesám sto metrov snehovým polom, až sa na jednom kameni šmýkam a trochu si narážam koleno. Keď po chvíli vidím, kadiaľ mám ísť a žiadny chodník nevidím, vraciam sa na vrchol a aj s pomocou navigácie klesám rovnako, ako som stúpal. Som rád, že som si meral trasu v aplikácii Strava. Bez toho by to bolo ťažšie. Už pred dvanástou som dole pri jazere a varím si obed. Rozmýšľam, kam pôjdem ďalej. Jedlo mám v pohode na dva, možno aj tri dni, ale náročný terén ma veľmi unavil. Prekvapuje ma, keď zisťujem, že hlavná cesta na Manizales pri Ruize je až o 26 kilometrov ďalej a prvých 14 kilometrov ma čaká po ceste pre autá. Cesta ide až do sedla, odkiaľ je možné aj vystúpiť na vrchol. Ten je však už pár rokov oficiálne uzavretý pre sopečnú činnosť, aj keď je teraz úplne v pokoji. Rozmýšľam aj nad klesaním peši smerom dole na Manizales, ale keď vidím, že je to až 60 kilometrov peši a po ceste je iba pár domov, a teda asi žiadna doprava, túto možnosť zavrhujem. A tak stúpam smerom do sedla pod Nevadom del Ruiz. Z výšky 4050 metrov ma čaká takmer kilometer stúpania a tristo metrov klesania. Po ceste je aj chata, ale vyzerá prázdno a je bez auta. Medzičasom je celkom všade oblačnosť a vidím na vzdialenosť 50 metrov. Keď po dvoch hodinách vidím klesať auto, zastavujem ho. Geológovia idú ešte niečo urobiť práve pri mieste kde som a o tri hodiny pôjdu do Manizales. Päťdesiat kilometrov po ceste pre autá. „Hore je hmla ešte silnejšia a iba dva stupne Celzia. Tu je deväť stupňov,“ hovorí mi šofér, ktorý čaká v aute. Najskôr hovorí, že či ma vezmú, záleží od inžiniera. Po čase ale pýta peniaze. Chce, aby som mu ich dal ešte predtým, aby to inžinier nevidel. Je na mne koľko. Vraj inžinier je dobrý človek a isto ma vezme. Ale ak nie, peniaze z okna auta vyhodí. Niečo by som mu dal, ale toto sa mi nepáči.
Zostup s geológmi a noc v Manizales
O pár sekúnd neskôr prichádza ďalšie auto, z ktorého ma hneď zdravia. Felipe! Na Santa Isabel pôjdu až na ďalší deň, a tak kým mám čas, idem si s ním pokecať do druhého domu. Prekvapilo ma, že prišli takto autom z tejto strany. Na vrchol pôjdu ráno o tretej z rovnakej strany, ako som išiel dnešný deň. Na záver mi hovorí: „V Manizales dnes večer začína lockdown. Až do stredy.“ A tak si len povzdychnem a v duchu si hovorím, že veď uvidím, čo bude.
Na spodnej stanici šéf geológov odovzdáva kľúč od brány pre autá do parku. Pri odchode sa pýtam Jeffersona, hlavného geológa: „Kedy bola naposledy erupcia v Kolumbii?“ „V Kolumbii je 18 aktívnych sopiek. Najaktívnejší je Ruiz a potom Azufral pri Paste. Tretím najaktívnejším je Machín, medzi Tolimou a Huilou. Tam ti však neodporúčam ísť, lebo je tam guerilla. Nemáme veľké erupcie, ale v novembri 1985 vybuchol Nevado del Ruiz. Keďže je to ľadovec, roztavil veľa vody a obrovské množstvo hmoty zvalcovalo jednu dedinu a bolo veľa mŕtvych.“
Cesta dole do Manizales trvá celú večnosť. Kto by povedal, že bude rozbitá celých 50 kilometrov. Až pár kilometrov pred Villamariou, ktorá je prakticky akoby súčasťou Manizales, mám signál. Je po desiatej večer. Nič moc na príchod do mesta, ktoré už je aj v lockdowne. Píšem Laure z couchsurfingu. Pôvodne som mal prísť o deň dva neskôr, ale hovorí, že môžem prísť. Beriem taxík a po príchode idem rovno do sprchy.
Moja trasa na mape
Záznam z Outdooractive: Národný park Los Nevados.
Výškový profil
Profil som prekreslil z grafu na Outdooractive, výšky sú približné (±30 m). Najvyšší bod 4 940 m, stúpanie 2 170 m.











